Či už ste za ultra alebo nie – ponúkame zaujímavé lekcie od “skúseného začiatočníka”
Tour Divide, Badlands, GranGuanche, Atlas Mountain Race, Ďalej, Toskánsky chodník, Silk Road Mountain Race, GBDURO. Je pravdepodobné, že ste už počuli o niektorých z týchto ultracyklistických podujatí, od cesty až po terén, od 300 až do 3 000 km alebo aj viac, po pevne stanovených trasách alebo kontrolných bodoch (checkpointoch), ktoré si vyžadujú dobré plánovanie trasy. Aj keď žiadne dva ultracyklistické preteky nie sú rovnaké, majú spoločnú jednu vlastnosť: tieto preteky sú naozaj dlhé, naozaj ťažké a takmer vždy ste na nich odkazaní sami na seba. Netreba ich brať na ľahkú váhu, nejde len o tvrdý tréning a rýchlu jazdu. Oveľa viac sú duševnou výzvou. Znie to zábavne? Možno nie, ale na druhej strane, jazda na bicykli nie je vždy o zábave. Mnohí z nás jazdia na bicykloch práve kvôli výzve, výzve posunúť sa ďalej ako naposledy a hľadať svoje osobné limity. Aký je lepší spôsob, ako to urobiť, ako sa zúčastniť na niečom tak smiešnom, ako sú ultra preteky?
Po mnohých hodinách podrobného sledovania a pohltení epickými videami jazdcov, ktorí tvrdo makajú v úžasných krajinách, som sa rozhodol to skúsiť aj ja – dokonca na dva pokusy. Mali by ste urobiť to isté? Dúfam, že vám pomôžem odpovedať na túto otázku zdieľaním niektorých mojich postrehov a získaných ponaučení. Nazvime to „lekcie od skúseného začiatočníka“.
Po prvé, jazda na ultra nie je taká jednoduchá, ako len vziať si gravel bike a veci na bikepacking a vydať sa za slnkom. Príprava si vyžaduje veľa času – nielen fyzicky a psychicky, ale aj s ohľadom na vaše vybavenie. Možno si dokonca budete musieť zostaviť vlastnú trasu. Berte do úvahy veci ako zásobovacie body. Táto prípravná fáza by sa nemala podceňovať, ale dá vám veľký pocit očakávania na samotné preteky, vďaka čomu sa to počíta ako súčasť zábavy. Ďalej je tu cestovanie. Cestovanie je zábava; svet môžete vidieť z bicykla, ale predtým musíte docestovať na štart. Možno to budete musieť urobiť lietadlom, preto zvážte svoj vplyv na planétu, alebo sa tam skúste dostať ekologickejším spôsobom. V každom prípade vás to bude stáť čas a peniaze. #Outsideisfree je najväčšia lož, ktorú si my cyklisti hovoríme, no ten zážitok môže stáť za to.
akže teraz ste sa už pripravili, prečítali tisíc blogov a videli všetky možné videá. Ste pripravený! Nesprávne. Z vlastnej skúsenosti a z rozhovorov s mnohými ďalšími ultra jazdcami vás môžem uistiť, že nikdy nebudete skutočne vedieť, do čoho idete. Váš zoznam balenia, akokoľvek môže byť dobrý, nikdy nebude dokonalý. Rozhodne nie pri prvom ultra a pravdepodobne ani pri dvadsiatom ultra! Ultra preteky sa líšia rovnako ako počasie. Vždy si zabalíte jednu vec, ktorú ste vôbec nepotrebovali a vynecháte ďalšiu vec, na ktorú ste zabudli. Nevychytať to úplne správne je však súčasťou zážitku. Dobrodružstvo nie je dokonalé. Ak sa však naučíte otvoriť sa nedokonalostiam zážitku, užijete si to oveľa viac, sľubujem.
Ani tie najlepšie prípravy nedokážu nahradiť nedostatok skúseností. Pred mojím prvým ultra – GranGuanche Audax Trail 2021, 800 km pretekov terénom naprieč Kanárskymi ostrovmi – som vedel, že bude kľúčové netlačiť na maximum a šetriť si energiu na neskorší týždeň. Čo to však v skutočnosti znamená? Nemal som vôbec žiadne skúsenosti s jazdou celých dní počas týždňa s malým až žiadnym spánkom, a preto som nemal ani potuchy o tom, koľko spánku skutočne potrebujem, ani koľko toho dokážem zniesť z hľadiska vytrvalosti bez toho, aby ma to až príliš nevyčerpalo. Bez skúseností som vyrazil príliš rýchlo a príliš málo som spal. Počas tohto prvého ultra som sa tvrdo naučil, že nie som Sofiane Sehili, kolega z Gravel Alliance a niečo ako expert, pokiaľ ide o ultras. Potrebujem spánok a potrebujem jazdiť pomaly, aby som preteky vôbec dokončil.
Na skúsenostiach záleží a jediný spôsob, ako ich získať, je ísť si po ne.
Poďme sa zaoberať ďalšou otázkou: Zábava. Jazda na ultra je vrcholom zábavy typu 2, možno dokonca hraničí s typom 3. Je to ako jazda na vysokú horu; v tejto chvíli je to málokedy zábavné, ale potom sa obzriete späť a uvedomíte si, že to bol skvelý zážitok a chcete toho ešte viac. Je to návykové spôsobom, ktorý je ťažké opísať. Spýtal som sa raz skúseného ultra jazdca a víťaza Transcontinental Josha Ibbetta, čo ho prinútilo vracať sa znova a znova. Jeho slová sa čítajú tak dobre, že si ho tu dovolím citovať:
Keď sa naučíte proces “ako veci dokončiť” – zistíte, že je to skúsenosť viac duševná ako fyzická –, môžete sa skutočne ponoriť do cesty. Vidieť nové miesta, kultúry a krajiny nikdy nezostarne, a to aj bez fyzickej časti cesty. Myslím, že je to únik od reality v celej svojej kráse. Aké iné príležitosti v živote vám umožnia, že môžete zostať hore celú noc, jesť, čo chcete, alebo dokonca zostať celé dni bez sprchy. Skutočný život už potom jednoducho nebude rovnaký, keď sa vrátite domov a tak sa nevyhnutne stane, že vás život na ceste zavolá znova.
Pamätám si, že nebol vôbec menej poetický, keď sme spolu pili pivo v cieli GranGuanche. Práve som mu povedal, že už nikdy nebudem jazdiť ultra, na čo on odpovedal: „Buď ti to bude trvať päť nocí, alebo päť pív, podľa toho, čo nastane skôr, to ťa prinúti zmeniť názor.“ Mal pravdu. Mesiace po nedokončení na GranGuanche som sa ocitol na štarte svojich druhých ultra pretekov, Atlas Mountain Race, jedného z najnáročnejších off-road ultra pretekov na našej planéte.
Nábeh na túto novú výzvu bol oveľa uvoľnenejší ako nábeh na môj prvý ultra. Tašky sa mi balili oveľa ľahšie, bicykel už bol správne nastavený a trochu naivne som si myslel, že tuším, do čoho idem. V skutočnosti som sa cítil sebavedomo, že idem do tohto 1 200 km jednoetapového monštra s úchvatnými množstvami stúpaní, ktoré vám vháňajú slzy do očí a vzdialenými úsekmi, ktoré musíte s bicyklom “odturistikovať”. Poučil som sa zo svojich naposledy urobených chýb a skutočné rozdelenie tempa a poriadny spánok mi prišiel ako veľká výhra. Nešlo mi o to, aby som pretek vyhral, ale aby som ho dokončil, čo sa pri takej výzve, ako je Atlas Mountain Race, stále ľahšie hovorí, ako robí.
Moje sebavedomie však viedlo k ďalšiemu poučeniu: ukázalo sa, že existuje aj fenomén „príliš pomalého postupu“. Nemyslím tým pomalý v zmysle kilometrov za hodinu – na v tak tvrdom teréne, ako je ten v pohorí Atlas, môžete na seba tlačiť ako chcete – myslím tým skutočný čas potrebný na dosiahnutie pokroku v pretekoch. Jazda v noci je dôležitou súčasťou ultrajazdenia. Tí, ktorí odpočívajú 6-8 hodín, si to budú musieť vynahradiť v rýchlosti. Pre pomalších jazdcov, ako som ja, budete musieť nájsť dobrú rovnováhu medzi rýchlosťou a spánkom. Ak spíte príliš málo, budete mať nedostatok energie. Ak príliš veľa spíte, v pretekoch budete príliš pozadu, a musíte vynaložiť veľa energie, aby ste si to neskôr vynahradili. Opäť záleží na skúsenostiach.
A samozrejme, sú tu aj veci, ktoré nemôžete natrénovať a ktoré by vás mohli dostať. V mojom prípade po 3 dňoch jazdenia to bola kombinácia nedostatku energie a neschopnosti nájsť si poriadne jedlo. To, že som po 11-hodinovom odľahlom púštnom úseku nenašiel niečo slušné na jedenie ma doviedlo k tomu, že som z pretekov odstúpil. Ako už bolo spomenuté, mentálna hra je oveľa dôležitejšia, než len mať silné nohy. Moje telo bolo unavené, no moja morálka trpela ešte viac. Teplo, rovnako ako nedostatok jedla, boli moji nepriatelia. Bol som si veľmi dobre vedomý toho, že sa nedostanem do cieľa pred časom uzávierky a s takou slabou morálkou ako som v tom momente mal, nemalo zmysel pokračovať.
Odstúpil som teda druhýkrát. Pripadalo mi to ako zlyhanie. Aj tu je však ponaučenie. Vedzte, že to nebolo zlyhanie ako také. Chce to odvahu pridať sa a jazdiť na ultra, skočiť do neznáma a dostať sa na maximum svojej fyzickej aj psychickej sily. Ale vedieť, kedy prestať, si vyžaduje aj odvahu. Možno si to neuvedomíte v momente, keď odstupujete, ale vedzte, že napriek všetkým tým kilometrom, ktoré ste si sami odšliapali, nikdy nie ste sami. Ľudia doma budú sledovať váš pokrok. Budú vás podrobne sledovať a sledovať každý váš pohyb na sociálnych sieťach. Keď sedia vo svojich pohodlných domovoch, spia vo svojich pohodlných posteliach, boli ste tam vonku a zápasili v nejakej odľahlej krajine. Vaši sledovatelia budú vašimi najväčšími podporovateľmi a s radosťou vám pripomenú, akí ste v skutočnosti silní. Podporia vás, keď to budete najviac potrebovať a to je skvelý pocit.
Nakoniec sa zamyslite nad tým, aké je to posilňujúce zistenie, že vaše hranice sú ďaleko za hranicami toho, kde ste si mysleli, že budú. Sviežejší pár nôh a čistejšia hlava vás môžu dostať do cieľa, ale aj keď odstúpite a nezvládnete to, budú za vami ťažkosti, ktoré ste prekonali a ponaučenia. Domov sa nikdy nevrátite s prázdnymi rukami. Domov si prinesiete niečo, čo vám môže dať iba jazda – alebo v mojom prípade skúšanie jazdiť – ultra preteky.
Všetko, čo som vyššie spomínal, bude asi dôvod, prečo sa skôr či neskôr objavím na štarte nejakého ultra a opäť ukážem svoju tvár. Tak čo, mali by ste to urobiť aj vy? Mali by ste pretekať na ultra? Je zrejmé, že je to skutočne osobná voľba. Nie všetky ultras sú také ťažké ako Atlas Mountain Race, takže ak máte pochybnosti, navrhujem urobiť si viac podrobných skúmaní a dlhé výjazdy na bicykli vlastným tempom. Vyskúšajte si jazdu na bicykli cez noc na vlastnej koži a uvidíte, aký je to pocit. Ale najlepší spôsob, ako uspokojiť nutkanie, je skutočne to vyskúšať. Či už skončíte alebo nie, domov pôjdete s väčším prehľadom. A vďaka vašim získaným skúsenostiam to možno budete chcieť skúsiť znova.
Vyspite sa na to a ja urobím to isté. Možno sa uvidíme na začiatku toho ďalšieho ultra preteku. V skutočnosti by som si na to aj stavil. Uvidíme sa tam.
Erwin